KOŠICKÚ SOPRANISTKU TEŠIA CENY I SPOKOJNÍ DIVÁCI

KOŠICKÚ SOPRANISTKU TEŠIA CENY I SPOKOJNÍ DIVÁCI

Operná speváčka Tatiana Paľovčíková-Paládiová (soprán) pôsobí na košických divadelných doskách už viac ako 15 rokov. Za ten čas stvárnila množstvo titulných postáv a najmä v poslednom období sa teší z diváckeho úspechu i pozitívnych ohlasov odborníkov. Za postavu Rusalky dostala v uplynulom roku cenu Literárneho fondu a aj kritika ju častovala mnohými pozitívami.

Za postavu Rusalky ste dostali cenu Literárneho fondu. Táto opera patrí zároveň k divácky najúspešnejším predstaveniam košického divadla. Čo teší viac - divácky úspech, či odborné ocenenie?

- Umelca teší, samozrejme, oboje. No cenu dostane človek raz za čas a divácky ohlas zažíva niekoľkokrát za mesiac. A to je neopísateľný pocit. Priznám sa, že speváci chodia s ešte väčším nadšením na predstavenia, o ktorých vedia, že majú divácky úspech.

Prečo je podľa vás Rusalka taká mimoriadne úspešná?

- V prvom rade je obrovským ťahákom meno režiséra Zdeňka Trošku. Ľudia ho poznajú ako režiséra výborných komédií a väčšina, a aj ja, bola prekvapená, že robí i opery. Pritom kým prišiel do Košíc, mal už na svojom konte réžiu niekoľkých opier v Prahe a podpísal sa aj pod Rusalku, ktorá tam tiež žala úspechy. Aj preto sú ľudia na jeho tvorbu zvedaví. Okrem toho si myslím, že v Košiciach je momentálne ansámbel, s ktorým môžu byť diváci spokojní.

Ako sa vám pracovalo s pánom Troškom, ktorý je napriek niekoľkonásobným divadelným skúsenostiam predovšetkým filmový režisér?

- Spolupráca s ním bola úžasná, nezabudnuteľná. Myslím, že ďaleko pred ním a ďaleko za ním nebude nikto, na koho by som mala také intenzívne spomienky, ako naňho.

Čím to je?

- Predovšetkým tým, že dokázal zo skúšok vytvoriť príjemné stretnutia, na ktoré sa človek tešil a nechodil na ne s roztraseným žalúdkom a otázkami, čo si zas režisér vymyslí, prečo bude kričať a či o päť minút nezmení celý obraz o 180 stupňov. Lebo sú aj takí nerváci, ktorí niečo postavia a do druhého dňa sa im to v hlave rozleží, a hoci je ich nový nápad omnoho horší, ako bol ten pôvodný, musí sa to zmeniť. Zdeněk mal svoju líniu, presne vedel, čo chce, no nepredpisoval nám do posledného detailu, do ktorej strany musíme urobiť dva kroky, či ako máme prevrátiť oči. Preňho boli najpodstatnejšie emócie. Aby ich diváci cítili a aby boli uveriteľné.

Cítite za posledné roky zvýšený záujem o operu v Košiciach?

- Bezpochyby áno. Veľkú zásluhu má na tom pán Peter Dvorský, ktorý sa stal šéfom opery. Už len jeho meno je pre divákov veľkým lákadlom a pre spevákov veľkou motiváciou. Patrí totiž k veľkodušným ľuďom, ktorí nešetria chválou, ale ani radami a konštruktívnou kritikou. A pre speváka a jeho ego nie je nič cennejšie, ako keď vám niekto dobre poradí, ale vie aj pochváliť. Pre mňa bolo nesmierne motivujúce, keď za mnou po Rusalke prišiel a povedal, že hoci už toto predstavenie spieval s množstvom vynikajúcich speváčok, ešte nikoho to nevidel zaspievať tak citovo a citlivo.

Vašu citovosť a citlivosť vyzdvihujú viacerí...

- Áno, ja som taká citlivá duša. (Smiech) Aj keď, v súkromí je to skôr striedavé. Som totiž vernou predlohou svojho znamenia. Som Býk, čo znamená, že kým som pokojná, je fajn, ale keď ma niekto vytočí, pozor na mňa. Vtedy viem byť riadne rohatá. (Smiech)

Keď skúšate novú postavu, žijete ňou aj v súkromí, alebo sa dokážete v divadelnej šatni vyzliecť a ísť domov ako Táňa?

- Keď som v procese študovania, vtedy u mňa obyčajne nastane "zatmenie mozgu" a som naozaj Rusalka či Amélia. Do reality ma dokážu vtiahnuť až moje deti, ktoré na mňa medzi dverami skočia. No spomínam si aj na skúšky Toscy, ktoré ma vzali až tak, že som nemohla jesť ani piť. Bola som úplne hotová. Výrazne som vtedy schudla. Bola to moja prvá skúsenosť s postavou, ktorá ma psychicky vyčerpávala. Pochopiť a dôveryhodne stvárniť ženu, ktorá zavraždila človeka, pre mňa nebolo ľahké.

Ako ste sa dostali k spevu?

- Ani neviem. (Úsmev) Ako dieťa som chodila na hudobnú školu, a keď som sa mala rozhodnúť, čo pôjdem študovať, vybrala som si konzervatórium. Všetci mi totiž hovorili, že pekne spievam, tak to mám vyskúšať. Ako 14-ročná som videla prvú operu - La Traviatu a po nej som si povedala: "Prečo nie, vyskúšam to." A tak putovala moja prihláška na košické Konzervatórium. Ale keby som vtedy vedela, čo ma čaká...

Rozhodli by ste sa inak?

- Ale asi nie. Toto povolanie je totiž veľmi krásne. Keď sa podarí predstavenie či postava, je to neopísateľne príjemný pocit. No spevákova celoživotná trauma je strach o hlas. Sama som sa presvedčila, že človek oň môže prísť zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Ja som mala pomerne kritické obdobie po pôrode. Nevedela som sa dostať späť do formy.

Ako reagovali vaši rodičia na rozhodnutie stať sa opernou speváčkou?

- Mala som šťastie na rodinné zázemie, v ktorom nepanoval názor, že dieťa musí vyštudovať minimálne medicínu alebo právo, lebo inak sa im zrúti svet. Naopak, moja mamina ma od začiatku podporovala a nikdy netrpela pocitom menejcennosti, že doma chová "iba" umelkyňu. A teraz sa jej to vracia v tom, že sa teší z našich úspechov. Aj moja sestra je totiž speváčkou. Spieva u nás v zbore a občas nejaké menšie úlohy.

Po kom ste zdedili hlas, keďže obe sestry spievate?

- Všetci vravia, že po dedkovi z maminej strany. On bol výborný spevák.

Od skončenia školy ste v stálom angažmáne v košickom divadle. Nikdy ste nemali ambície a chuť odísť na väčšie javisko?

- Chuť by možno aj bola, no stále, keď som sa rozhodla, že odídem, prišla buď nejaká pekná rola, alebo láska, a napokon svadba a deti. Takže som tu bola pevne ukotvená.

A čo profesionálne sny a plány?

- Mojím najväčším snom je čo najdlhšie spievať, aby ma nezradil hlas. Čo sa týka postáv, nemám žiadnu vysnenú. Vždy tá, ktorú práve robím, je moja najobľúbenejšia.

ANDREA TOMÁSCHOVÁ